COVID-19 a kľúčové odporúčania pre zamestnávateľov z pohľadu vybraných oblastí slovenského práva
Marec 2020 - Tento článok bol pripravený advokátskou kanceláriou Kinstellar na základe často diskutovaných otázok našich klientov a obsahuje kľúčové právne odporúčania pre zamestnávateľov na Slovensku v súvislosti so šírením koronavírusu COVID-19.
V prípade otázok je vám k dispozícii špecializovaný tím poradcov Kinstellar, ktorý pozostáva z expertov na pracovné právo, oblasť zdravotníctva, ako aj korporátne záležitosti a krízové situácie.
1. Je v rámci generálnej prevencie možné zisťovať, či bol zamestnanec v rizikovom štáte?
Áno, v rámci generálnej prevencie podľa § 415 Občianskeho zákonníka je zamestnávateľ oprávnený zisťovať, či zamestnanec bol v rizikovom štáte, regióne alebo meste.
Podľa GDPR je možné spracovávať osobné údaje nevyhnutné pre oprávnený záujem zamestnávateľa (napr. bezpečnosť a ochrana zdravia zamestnancov), ako aj údaje týkajúce sa zdravia, ak je to nevyhnutné na účely preventívneho alebo pracovného lekárstva a posúdenia pracovnej spôsobilosti zamestnanca. Pri spracovaní údajov je potrebné posúdiť, či sú údaje nevyhnutné na dosiahnutie účelu (t.j. nezbierať viac údajov, ako zamestnávateľ nevyhnutne potrebuje na ochranu zdravia svojich zamestnancov), ako aj či neprevažujú záujmy dotknutých osôb, t.j. zamestnancov, od ktorých zamestnávateľ informáciu požaduje. Keďže údaje týkajúce sa zdravia sú považované za „osobitnú kategóriu údajov“, podliehajú vyššej ochrane a zamestnávateľ je povinný prijať vhodné opatrenia na ich ochranu.
2. Zamestnanec sa vracia zo zahraničia (dovolenka, pracovná cesta). Má zamestnávateľ povinnosť nariadiť karanténu alebo home-office? Má zamestnávateľ iné povinnosti?
Zamestnávateľ karanténu nariadiť nemôže. Tú nariaďujú orgány verejného zdravotníctva.
V prípade, ak je zamestnancovi nariadená karanténa orgánom verejného zdravotníctva, zamestnávateľ ospravedlní jeho neprítomnosť v práci. Ide o dôležitú osobnú prekážku v práci na strane zamestnanca, podobne ako „klasická“ dočasná práceneschopnosť (§ 141 Zákonníka práce). Zamestnanec má počas karantény nárok na nemocenské v príslušnej výške v zmysle zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení (Pozn.: Nemýliť s odlišnou medializovanou situáciou, ak zamestnanec zostáva doma z dôvodu uzavretia školy alebo predškolského zariadenia a splní ďalšie podmienky zákona o sociálnom poistení, kedy má nárok na dávku ošetrovného, tzv. OČR.).
Keďže je zamestnávateľ povinný zaisťovať bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci a uplatňovať všeobecné zásady prevencie, môže zamestnávateľ v rámci vykonávania príslušných opatrení na základe vlastného uváženia nariadiť zamestnancovi tzv. home-office, pokiaľ to povaha pracovného pomeru umožňuje.
Zamestnávateľ môže na základe vlastného uváženia v prípade, ak nemá možnosť nariadiť zamestnancovi home-office, rozhodnúť o prekážkach v práci na strane zamestnávateľa. V takom prípade je však zamestnávateľ povinný poskytnúť zamestnancovi náhradu mzdy v sume jeho priemerného zárobku.
Do úvahy pripadá aj čerpanie dovolenky takéhoto zamestnanca. Vo všeobecnosti však platí, že čerpanie dovolenky nemožno bez súhlasu zamestnanca nariadiť, musí preto dôjsť k dohode zamestnanca a zamestnávateľa o čerpaní dovolenky.
3. Zamestnanec má plánovanú dovolenku, lyžovačku v Taliansku. Má, resp. môže zamestnávateľ odmietnuť čerpanie dovolenky kvôli hrozbe nákazy?
Všeobecne platí, že čerpanie dovolenky určuje zamestnávateľ po prerokovaní so zamestnancom a podľa plánu dovoleniek. Pri jej určovaní sa má prihliadnuť na úlohy zamestnávateľa a oprávnené záujmy zamestnanca. V prípade, že je dovolenka uvedená len v pláne dovoleniek, avšak nebola ešte určená (schválená) na čerpanie, zamestnávateľ zamestnancovi nemusí dovolenku schváliť s poukazom na existenciu objektívnych dôvodov. Za takých okolností nie je zamestnávateľ ani povinný preplatiť zamestnancovi náklady, ktoré mu mohli vzniknúť v súvislosti s neschválením dovolenky.
Zamestnávateľ má právo zisťovať, resp. byť oboznámený s miestom, kde sa bude zamestnanec počas dovolenky nachádzať, ak na to existujú objektívne dôvody (viď aj odpoveď v časti 1 vyššie).
Zákonník práce explicitne nestanovuje dôvody, pre ktoré môže zamestnávateľ zmeniť alebo zrušiť čerpanie už schválenej dovolenky, ale vo všeobecnosti sa vyžaduje, aby išlo o objektívne dôvody. Zrušenie dovolenky zamestnanca, ktorý ju plánuje stráviť v oblastiach, v ktorých je rozšírené prenosné ochorenie s vysokou mierou nákazy, možno podľa nášho názoru za taký objektívny dôvod považovať. V takom prípade však platí, že ak zamestnávateľ zruší zamestnancovi čerpanie dovolenky, je povinný uhradiť zamestnancovi náklady, ktoré mu vznikli z dôvodu zmeny čerpania dovolenky. Takto vzniknuté náklady musí zamestnanec kvantifikovať a preukázať.
4. Môže zamestnávateľ podmieňovať čerpanie dovolenky podmienkou, že ju zamestnanec strávi len na Slovensku?
Zamestnávateľ má síce právo určiť čerpanie dovolenky, avšak nemôže zamestnancovi určiť, kde ju má stráviť. Takýto zásah do osobnej slobody zamestnanca by bol neprimeraný a v rozpore so základnými právami a slobodami garantovanými ústavou. Pri diskusii o destinácii dovolenky však zamestnávateľ môže (a mal by) zamestnanca upozorniť na dôsledky pobytu v rizikových oblastiach popísané vyššie.
5. Zamestnávateľ naplánoval pracovnú cestu zamestnanca do zahraničia; v prípade, ak ju zamestnanec uskutoční a po návrate ochorie, aká je zodpovednosť zamestnávateľa?
Zamestnávateľ je v zmysle zákona č. 124/2006 Z. z. o BOZP povinný zaisťovať bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci a uplatňovať všeobecné zásady prevencie pri vykonávaní opatrení nevyhnutných na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, ktoré je povinný vykonávať riadne a včas tak, aby sa splnil ich účel, a zabezpečovať, aby tieto opatrenia boli použiteľné a zamestnancovi prístupné. V prípade, ak zamestnávateľ poruší povinnosti vyplývajúce z predpisov BOZP a zamestnanca vyšle na pracovnú cestu do krajín, do ktorých bolo MZV SR odporučené necestovať, príslušný inšpektorát práce môže udeliť zamestnávateľovi pokutu za nedodržanie právnych predpisov a ostatných predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci.
Zamestnanec má podľa zákona č. 124/2006 Z. z. o BOZP právo odmietnuť vykonať prácu alebo opustiť pracovisko a odobrať sa do bezpečia, ak sa dôvodne domnieva, že je bezprostredne a vážne ohrozený jeho život alebo zdravie, alebo život alebo zdravie iných osôb; preto mohol odmietnuť vykonať pracovnú cestu do zahraničia.
V prípade, ak bol zamestnanec vyslaný do zahraničia na pracovnú cestu a po návrate z pracovnej cesty ochorel, zamestnávateľ je povinný rešpektovať prekážku v práci na strane zamestnanca z dôvodu dočasnej práceneschopnosti, bez náhrady mzdy a s nárokom na nemocenské. V takejto situácii však nie je založená zodpovednosť zamestnávateľa za chorobu zamestnanca, ani nároky z nej vyplývajúce.
6. Zamestnanec odmieta uskutočniť pracovnú cestu do zahraničia; je to porušením pracovnej disciplíny a ako by mal zamestnávateľ reagovať?
Vo všeobecnosti podľa zákona č. 124/2006 Z. z. o BOZP má zamestnávateľ isté povinnosti pri bezprostrednom a vážnom ohrození života alebo zdravia. Zamestnávateľ dokonca podľa § 8 ods. 2 citovaného zákona nesmie posudzovať ako nesplnenie povinnosti, ak zamestnanec odmietol vykonať prácu, prerušil prácu alebo opustil pracovisko, aby odišiel do bezpečia, ak sa dôvodne domnieval, že je bezprostredne a vážne ohrozený jeho život alebo zdravie, alebo život alebo zdravie iných osôb.
Podľa nášho názoru má zamestnanec právo odmietnuť pracovnú cestu do oblasti, v ktorej sú vyhlásené mimoriadne opatrenie v súvislosti s COVID-19 a zamestnávateľ takéto konanie nemôže postihnúť ako porušenie pracovnej disciplíny.
Na druhej strane, bezdôvodné odmietnutie pracovnej cesty môže byť považované za porušenie pracovnej disciplíny.
7. Ak kvôli neuskutočneniu pracovnej cesty naša spoločnosť poruší dohodnuté zmluvné záväzky voči svojmu partnerovi, musí znášať pokuty a sankcie podľa zmluvy, alebo existuje spôsob ako sa tejto zodpovednosti zbaviť?
V zmysle ustanovení zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „ObZ“) je povinnosťou každého, kto poruší povinnosť zo záväzkového vzťahu, nahradiť škodu tým spôsobenú druhej strane.
Zodpovednosti sa však zbaví, ak preukáže, že porušenie povinností bolo spôsobené okolnosťami vylučujúcimi zodpovednosť. Za okolnosti vylučujúce zodpovednosť sa vo všeobecnosti považuje prekážka, ktorá nastala nezávisle od vôle povinnej strany a bráni jej v splnení jej povinnosti, ak nemožno rozumne predpokladať, že by povinná strana túto prekážku alebo jej následky odvrátila alebo prekonala, a ďalej, že by v čase vzniku záväzku túto prekážku predvídala.
Bude teda na vašej spoločnosti preukázať zmluvnému partnerovi, prípadne neskôr súdu, že v konkrétnom prípade vaša spoločnosť nemohla záväzok splniť, pretože boli napr. nariadené karanténne opatrenia alebo sa vyskytla nepredvídateľná a nekontrolovateľná úroveň pracovnej neschopnosti zamestnancov, ktorí by inak predmet diela plnili. Nebude postačovať tvrdenie, že koronavírus bol vo všeobecnosti rozšírený, takýto vágny dôvod súd podľa nášho názoru nebude akceptovať.
Napriek tomu, že túto otázku s konečnom platnosťou posúdi súd, máme za to, že v prípade úspešného dokazovania je možné vyhnúť sa zodpovednosti pre neplnenie zmluvy.
Pokiaľ vašej spoločnosti hrozí, že nebude plniť záväzky z dôvodu koronavírusu, odporúčame už v tejto chvíli obrátiť sa na právneho zástupcu, nakoľko zabezpečenie podkladov a dôkazov, ako aj správna krízová komunikácia so zmluvným partnerom bude v tomto ohľade rozhodujúca.
8. Pokrýva štandardné korporátne cestovné poistenie riziká spojené s ochorením koronavírusom?
Skôr áno, avšak bude závisieť od konkrétnych poistných podmienok.
V zásade možno vymedziť dva prístupy:
-
(i) Poisťovňa liečebné náklady v súvislosti s COVID-19 kryje cestovným poistením, okrem prípadov, keď poistený vycestuje do krajiny (oblasti), pre ktorú Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí („MZV“) vydalo upozornenie (výstrahu, odporúčanie) necestovať.
Allianz: „Liečebné náklady vzniknuté v dôsledku ochorenia COVID-19 v zahraničí sú kryté cestovným poistením. Výnimkou je prípad, ak poistený navštívi štát alebo lokalitu, ktoré boli štátnymi orgánmi oficiálne označené ako štáty alebo lokality s epidémiou alebo tam bola Svetovou zdravotníckou organizáciou (WHO) vyhlásená pandémia, a do ktorých sa odporúča zvážiť cestu, prípadne sa neodporúča cestovať.“
Viac informáciíĎalšie poisťovne, ktoré majú vo svojich všeobecných poistných podmienkach obdobnú výluku z poistenia, sú Európska cestovná poisťovňa, Generali, Wüstenrot.
Oznamy a upozornenia MZV ohľadom cestovania.
-
(ii) Poisťovňa liečebné náklady v súvislosti s COVID-19 kryje cestovným poistením bez ohľadu na to, či pre danú krajinu MZV vydalo nejakú formu upozornenia.
Union: „V zmysle poistných podmienok cestovného poistenia, ak sa poistený nachádza v zahraničí alebo do zahraničia vycestuje napriek varovaniu MZVaEZ SR, sú liečebné náklady v dôsledku ochorenia alebo úrazu poistením v plnom rozsahu kryté (okrem prípadov, kedy poistený vedome nedodržal bezpečnostné nariadenia či opatrenia a pokyny miestnych úradov a príslušníkov policajných a vojenských jednotiek smerujúcich k zachovaniu bezpečnosti osôb).“
Viac informáciíVšeobecné poistné podmienky Union-u neobsahujú výluku z poistenia, ktorá by z poistného plnenia vylučovala náklady vzniknuté v súvislosti s vycestovaním do krajiny, pre ktorú vydalo MZV upozornenia. Všeobecné poistné podmienky AXA a Uniqa taktiež neobsahujú takúto výluku z poistenia, ale zatiaľ nezverejnili svoje stanovisko v súvislosti s ochorením COVID-19.
V každom prípade je potrebné vychádzať z poistných podmienok konkrétneho produktu, prípadne usmernení poisťovne a v neposlednom rade z odporúčaní MZV.
9. Na čo si naša spoločnosť a manažment má dať pozor, aby sa nevystavili prípadnému porušeniu a stíhaniu z pohľadu trestnoprávnej zodpovednosti?
V extrémnom prípade prichádza v súvislosti s COVID-19 do úvahy niekoľko trestných činov, a to najmä trestný čin šírenia nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby, trestný čin porušovania povinností pri hrozivej tiesni, či prípadne trestné činy porušovania povinnosti za krízovej situácie alebo vyhýbania sa výkonu povinností za krízovej situácie, ak by bola vyhlásená, ako aj trestný čin všeobecného ohrozenia.
Zamestnávateľ ako právnická osoba tieto trestné činy nemôže spáchať, nakoľko sú prísne spojené len s konaním fyzickej osoby, a teda manažmentom. Jedine trestný čin všeobecného ohrozenia môže potenciálne spáchať aj právnická osoba.
Spáchanie trestného činu šírenia nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby je podľa nášho názoru vylúčené, nakoľko za nákazlivú ľudskú chorobu sa považujú len choroby, ktoré definuje vyhláška Ministerstva spravodlivosti č. 105/1987 Z. z. v prílohe č. 1 a ochorenie, ktoré spôsobuje COVID-19, sa v prílohe nenachádza.
Rozsiahla epidémia v prípade problémov so zásobovaním a zlyhávaním služieb môže byť považovaná za stav hrozivej tiesne. V takom prípade možno uvažovať o postihnutí za trestný čin porušovania povinností pri hrozivej tiesni. Páchateľom môže byť iba fyzická osoba, ktorá bez závažného dôvodu zmarí alebo sťaží odvrátenie alebo zmiernenie hrozivej tiesne, ktorá priamo postihuje skupinu osôb tým, že odoprie pomoc, ktorá je mu podľa zákona uložená alebo na ktorú sa zaviazal, alebo zmarí poskytnutie takej pomoci inou osobou. Manažment spoločnosti by teda bol povinný spolupracovať s orgánmi štátnej moci.
Ak by v dôsledku šírenia vírusu COVID-19 došlo k vyhláseniu núdzového stavu podľa čl. 5 ústavného zákona č. 227/2004 Z. z., do úvahy by prichádzal postih za trestné činy porušovania povinnosti za krízovej situácie alebo vyhýbanie sa výkonu povinností za krízovej situácie. Takáto situácia však nateraz nie je aktuálna.
Trestné stíhanie za trestný čin všeobecného ohrozenia v súvislosti s COVID-19 považujeme za možné. Za tento trestný čin možno postihnúť tak fyzickú, ako aj právnickú osobu, pričom pôjde o tie najzávažnejšie konania, pri ktorých páchateľ úmyselne vydá ľudí do nebezpečenstva smrti alebo ťažkej ujmy na zdraví nebezpečným konaním, zvýši všeobecné nebezpečenstvo alebo sťaží jeho odvrátenie či zmiernenie. Príkladom by mohol byť chorý pracovník domova dôchodcov, ktorý by vedome nerešpektoval nariadený liečebný režim a chodil by naďalej do práce. Vo vekovej skupine nad 79 rokov totiž dosahuje smrtnosť predmetného ochorenia až 15 percent. Tento trestný čin možno spáchať aj z nedbanlivosti, ak páchateľ spôsobí alebo zvýši všeobecné nebezpečenstvo alebo sťaží jeho odvrátenie či zmiernenie. Aj v tomto prípade by však vyvodenie trestnej zodpovednosti voči právnickej osobe bolo málo pravdepodobné, avšak mohlo by do rizika uviesť manažment spoločnosti. Nateraz je však takýto scenár nepravdepodobný, nakoľko by sa začal napĺňať až v situácii, ak by dochádzalo k zlyhávaniu fungovania spoločnosti v dôsledku rozsiahlej epidémie.
V prípade záujmu vám ďalšie súvisiace informácie poskytnú autori článku: